2. mesiac

07.01.2021

Začiatok druhého mesiaca ešte len začal zoznamovaním Danečka so svojim vlastným domovom a jeho rodinou. Otecko sa dočkal otcovskej dovolenky, ktorú si schovával na dobu, kedy budeme s Danečkom doma a rodina nedočkavo túžila sa na nový prírastok do rodiny pozrieť. Izbička bola skoro ako múzeum, kde sa na exponát smelo iba z diaľky potichu pozerať. Otváraciu dobu malo dokonca ešte pred prevozom exponátu, aby mohli záujemcovia samozrejme obdivovať pripravovanú miestnosť. Tento mesiac sa od malého bábätka skoro nič neočakáva, okrem základných potrieb, ktoré telo bábätka zaobstaráva skoro samo. Bol to teda mesiac, ktorý by som prirovnala k úplne rovnakému prvému mesiacu, ako u každého iného zdravého bábätka, aj keď bohužiaľ toho viac plačlivého bábätka. Materské mlieko sa mi pomaly strácalo, až to prišlo do takej fázy, že bol Daneček plne na umelej výžive. Napriek tomu, že Danielkovi naskočil sací reflex, dojčenie mi už nikto neukázal a zbytočky materského mlieka mával vopred odsaté a podávané z fľaštičky. Už v Podolí dostával na vyskúšanú Nutrilon nenatal 0, práve kvôli nedostatku odsatého mlieka na jeho dávku. Pokračovali sme teda Nutrilonom nenatal 1, ktorý sa dáva po prepustení z pôrodnice. To už Daneček nabral na váhu 2350g a jeho prírastky rovnomerne rástli.

Zrazu som si musela zvykať na svoje vlastné vybavenie pre bábätko a často mi bolo na obtiaž, čo sme si to vlastne zaobstarali za veci. Hlavným cieľom ale pre nás bolo, zaobstarať si rehabilitáciu v mieste bydliska a samozrejme neurológa. Neurológ nám dal žiadanku a kontakt na rehabilitácie, ktoré nám odporúča na poliklinike a naučil nás klbkovanie. Boli sme celkom spokojní, čo tiež zatiaľ iné čakať, je to stále malé bábätko, ktoré sa vlastne ešte nemalo narodiť a stále malo byť v brušku.

Konečne sme chodili s kočíkom na prechádzky a susedia sa s nami dávali do reči. Pomaly každý, kto sa s nami o tom bavil, nám povedal skoro tú istú vetu: "Nám sa to tiež stalo, a pozrite aký je to veľký chlapec", alebo: "On to naberie nebojte". Nepoznajúc konkrétnu situáciu nášho pôrodu sa všetci oháňali váhou Danielka, že to všetko predsa doženie. Lenže to nás tak veľmi netrápilo. Bol predsa len mierne nedonosený a naše obavy boli úplne iné ako váhové prírastky. Bolo to pre mňa ťažké takéto vety počúvať a rozhodne som nemala pocit, že by tá ich situácia bola rovnaká. Nič nie je predsa rovnaké ako to mal sused od vedľa, nieto každý druhý, ktorého stretnem. V tej chvíli nemá ani človek silu každému vysvetľovať, že váha je to posledné, čo u Danečka práve pokladáme za problém.

Aj tak sme sa stále chlácholili, že to bude v poriadku a nie je sa čoho báť. Vedeli sme, že všetko bude náročnejšie, ale hovorili sme si, že to zvládneme. Navyše nám bolo často vysvetľované, že mozog je zázračný orgán a dokáže si s plno problémami poradiť, že je samoliečiteľný. Možno je to prvá fáza toho sa s tým všetkým vyrovnať a verím, že si tým prešla každá mamička, ktorá je v podobnej situácii. Prichádzali rôzne rady, ako utešiť plačúce bábätko a ako mávnutím prútika sa z plačúceho bábätka na videokurzoch stali spiaci miláčikovia. Do určitej miery to našťastie zaberalo aj u nás, ale stále to bolo ako na hojdačke a už v tomto veku sme riešili zakláňanie hlavičky.

Pripadalo mi, že nejako veľmi skoro Daniel dvíha hlavičku a už to skoro vyzeralo, že pasie koníky. Na pohľad síce zázračný um, ale vo finále komplikácie vedúce práve k hypertónii. Keď som sa ale niektorého lekára alebo sestry spýtala, kedy vlastne majú zdvíhať hlavičku, že mi to pripadá naňho veľmi skoro, tak mi len odpovedali, že nemám sledovať tabuľky. Čo je síce pravda, ale stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že niečo podobné, by som nemala pokladať za úspech a podporovať. Postupom času sme mali problém Danečka ukladať na bok a už vôbec nie tak, aby bol v klbku.

Voľný čas som okrem odpočinku tiež trávila hľadaním informácií, ako sa postarať o bábätko a dúfala som, že nájdem radu, ktorá nám pomôže. Stretávala som sa s názormi, že by som knižky nemala čítať a riadiť sa materským inštinktom. Túto radu som úprimne nenávidela a dostávala ma do väčších depresií, že asi žiadny materský inštinkt nemám.

Prejsť na ďalší článok