3. mesiac

07.02.2021

V treťom mesiaci (2 korigovaný) sa toho vlastne vo vývoji mnohé udialo. Dávalo nám to pocit, že sa vyvíja správnym smerom a DMO nemá šancu. Hoci bol viac plačlivý a hypertónia stále pretrvávala aj s občasnými sekavými cukmi, všetko sa zdalo tak ako by to malo byť. Mierne oneskorenie sme očakávali skôr z toho dôvodu, že bol 6 týždňov nedonosený, a tak bol pre nás hlavný korigovaný vek Danielka. Chodili sme na Vojtovu metódu, kde sa rehabilitačná snažila pomocou reflexnej terapie dostať Danečka do konkrétnej polohy. Cvičenie samo o sebe nebolo nič moc a Daneček sa veľmi zlostil, vzpieral sa a pral sa s pani ako šesťmesačný svalovec. Hovorila som si, že keď to poriadne nejde ani tej rehabilitačnej, tak ako to potom má ísť ma? Bolo mi nepríjemné s ním cvičiť, zakaždým ho vyzliekať a vlastne poriadne nevedieť čo má byť výsledkom. Pravdou je, že som to z času na čas nedodržiavala a bola rada, keď spal, alebo bol v pokoji v bdelom stave. V podstate náš deň vyzeral skôr tak, že buď spal, alebo plakal a čas od času so sebou šklbol.


Tento mesiac sme navštívili plánovanú rizikovú poradňu v Prahe. Pani doktorka bola veľmi príjemná av mnohých veciach nám veľmi dobre poradila. Znovu nám ukázala polohovanie do klbka a na tigrika, tak ako by to malo byť správne a tým aj spôsob, ako Danielka upokojiť. Povedala nám, že je Daniel extrémne ľakavý a je potrebné k nemu pristupovať obzvlášť pomaly a pokojne. Takých tých pokojných bdelých situácií totiž bolo minimálne.

Nabudilo ma to určitou energiou a na druhý deň som bola odhodlaná vytvoriť Danečkovi natoľko príjemné prostredie, aby neplakal a mohol sa rozvíjať. Z dek som vytvorila hniezdočko, pustila relaxačnú hudbu a podľa knižky "Mámou hravo" som skúšala zacvičiť nožičkami. Daniel bol stále v napätí a nenechal si s nožičkami nič urobiť. Vždy keď som sa radovala, že mi nožičky povolil, som si v okamihu všimla, že vlastne len na pár sekúnd zaspal. Snaha sa ale vyplatila inde. Pol hodiny som sa snažila povoliť mu nožičky zo svalového napätia av momente, keď sa zrazu upokojil a pokojne sa pozeral okolo seba, som vzala opatrne do ruky výraznú plastovú hračku a krúžila nad ním. Zrazu sa na hračku zadíval a začiatočnícky sa so zaujatím za hračkou otáčal. To bol v tej chvíli pre mňa neuveriteľný moment, ktorý vo mne vzbudil veľký nádeje.

Knižku "Mámou hravě" som si priala po Danečkovom narodení, keď som netušila, čo nás čaká a dúfala som, že v nej nájdem užitočné rady na rôznu aktivitu s bábätkom a rozvíjala tak jeho zručnosti. Manžel mi ju zaobstaral k narodeninám, ktoré som mala na konci júla a už som si niektoré hry prečítala. Samozrejmosťou bolo, že vek na danú aktivitu úplne nezodpovedal k našej situácii. Myslela som si, že bude stačiť iba Danečka stimulovať k väčšej mozgovej aktivite a bude vymaľované. Isteže to bola naivná predstava, ale to, že mi reagoval pár sekúnd na hračku mi naivitu len podporilo.

Niekoľkokrát sme podobný tréning opakovali, nožičky mi čím ďalej tým viac uvoľňoval, pokojných bdelých chvíľ pribúdalo, ale hoci ich aj tak bolo málo, hrialo ma pri srdci, že je Daneček stále spokojnejší. Len mi vŕtalo hlavou, prečo viac pomáha jednoduché precvičovanie nožičiek ako vojtova metóda. Popravde mi vojtova metóda skôr pripadala, že jeho stav udržuje v rovine, než aby ho to niekam samo o sebe posúvalo.

Čakala nás kontrola na detskej ortopédii v Lounoch. Dúfala som, že nebudeme musieť dlho čakať a pôjdeme skoro na rad. Daniel našťastie spinkal v autosedačke, a tak som bola pokojná, že by mohlo čakanie prebehnúť hladko. Na stránkach ordinácie nebolo označené presné miesto na mape, a tak som pri hľadaní narazila na ďalšiu mamičku, ktorá hľadala rovnako ako ja. Spoločne sme ordináciu našli a po schodoch o poschodie vyššie som narazila na ďalšiu kopu mamičiek s malinkými ratolesťami. Nebola som na to pripravená a búrili sa mi emócie. Dany sa práve prebudil a ihneď som ho vzala do náručia. Srdce mi bilo o závod, mala som slzy na krajíčku a klopala som sa snáď úplne celá, aby sa Dany nedostal do svojich kŕčov. Všade naokolo boli bábätká veselé, plačúce, len tak pozerajúce i snažiace sa zabaviť svojimi fascinujúcimi končatinami. Využila som prvú príležitosť voľnej polovice prebaľovacieho pultu a položila Danečka na chrbát. Vedela som, že keď budem cvičiť s nožičkami, vydržíme vyzerať, ako všetci ostatní dojčatá v miestnosti. Pri úspešnom čakaní a aklimatizovaní medzi všetkými deťmi som začula rozhovor hlúčika mamičiek za mnou. Rozprávali sa o predčasne narodenom bábätku, ktoré držala jedna z mamičiek a o Vojtovej metóde, ktorej sa novopečená mamička bála prvýkrát cvičiť. Chcela som sa zapojiť do témy, ale samou trémou som zrejme nebola počuť, a tak som sa stiahla o krok späť. Prišli sme na rad na vyšetrenie a vstúpili do stále otvorenej ordinácie, kde prehliadky bežali ako na bežiacom páse. Vždy ležali vedľa seba dve bábätká, aby bol nasledujúci pacient hneď pripravený. Za mnou bola pripravená práve tá mamička z hlúčika s predčasne narodeným bábätkom. Vybalila som tam celú našu diagnózu a heslovito odpovedala na otázky ohľadom pôrodu. Doktor vykonal ultrazvuk a pri prehliadke bedrových kĺbov sa vypytoval, či cvičíme Vojtovu metódu a ako často. Okrem zvýšeného napätia bol ultrazvuk v poriadku a mohli sme ísť. Pri odchode už som potom len videla vyguľatý výraz mamičky pripravenej po nás.

Doma som sa Danečka snažila pokladať do rôzne vytvoreného hniezdočka, aby mal pocit bezpečia. Práve som išla vešať bielizeň, a pretože bolo ticho, myslela som si, že Daneček spí. Pre istotu som hniezdočko s Danečkom skontrolovala pohľadom a chvíľu premýšľala, čoho som práve svedkom. Zrazu tam ležal, rozhliadal sa okolo seba a vyzeral nezvyčajne spokojne. Všetkého som nechala, pomaly si prisadla a chytila hračku v tvare dutého balónika z plastových plástov. Držala som hračku pred ním, pokojným hlasom naňho hovorila a snažila sa z neho dostať nejakú reakciu. Čas od času so sebou trochu šklbol, ale na to sme boli zvyknutí už od pôrodu. Všetko som pohotovo zaznamenávala na telefón. Nechcem hneď povedať, že mal zrazu cielené pohyby, ale to, že vydržal pol hodiny sa rozhliadať a aktívne sa venovať tomu čo sa pred ním deje, bol míľnik, na ktorý sa rozhodne nezabúda!

Prejsť na ďalší článok