Mám 1 rok

07.11.2021

Je to tu! Zvládli sme náš prvý rok, ako rodičia. Za ten rok sme si prešli vlnami emócií, s ktorými sme si nevedeli rady. Hľadali sme podobnosti v príbehoch a sami nevedeli, ktoré z nich v tej chvíli chceme počuť. Chlácholenie som v prvých mesiacoch mala po krk, ale odmietala som si aj pripustiť, že by Daniel nemohol chodiť. Vlastne ani teraz neviem, čo by som predtým uvítala a čo by mi mohlo pomôcť sa cítiť lepšie. Práve teraz viem iba to, že sa môj pohľad na svet zmenil a mám iný cieľ, než prvých 8 mesiacov. Už odmietam zásadne chlácholenie a vnímam čo je práve teraz. Svojho syna poznám a viem, kde sú jeho limity. Viem to, že ho nepostavím na nohy a aj keď by som si to viac priala, viac si prajem, aby sa netrápil a bol šťastný. Či už na vozíčku, alebo akokoľvek inak, kam budeme schopní dôjsť, ale šťastný. Daniel má totiž jednu veľkú zvláštnosť, ktorú nikto z lekárov neočakával. Sleduje a vníma svet okolo seba a chce to, čo mu telo nedovolí. Bojuje s každou prekážkou, ktorá mu spadne do cesty a čaká na chvíľu, keď bude mať dostatok sily na to, aby sa mohol zase posunúť dopredu.

Pre okolie sa môže zdať, že sme veľmi mladými rodičmi, napriek tomu sme sa rozhodli mať rodinu a nehľadeli sme na rady rodín s deťmi, že si máme najprv užívať život. Pre mňa osobne bola práve rodina ten pravý život, zároveň mám sama na seba vysoké nároky, že chcem zvládnuť všetko naraz. Postaviť baraček, zvládnuť kariéru a žiť rodinou. Ako sa zdá, všetko si musím poriadne vybojovať a ešte aby sa nepovedalo, že toho mám málo, sa mi podarilo prežiť výchovu 6 mačiatok. Pravdou je, že bolo spočiatku obdobie, keď som si myslela, že môj život skončil a celý môj svet sa otočil k starostlivosti o postihnuté dieťa. Možno Daniel potrebuje špeciálnu starostlivosť, ale to neznamená, že moje túžby sú už nepodstatné. Naopak ma starostlivosť o Danielka v mnohých posilnila.

Hovorím tu o stavaní domčeka, keď sama pomaly neuzdvihnem ani tehlu. Daniel bude stále rásť a bude stále potrebnejšie bezbariérové ​​bývanie, do ktorého máme teda veľmi ďaleko. Máme schod pomaly na každom kroku v byte a zároveň ležiace dieťa. Síce ani manžel ešte nekopol do zeme, ale bez neho by nebolo nič z toho o čom snívam a spojil naše sny do jedného spoločného. Dodáva mi silu, že toto všetko spoločne zvládneme a aj napriek občasnému dohadovaniu nám Danielkovo príchod na svet posilnil vzťah. Zo zapáleného majstra, čo chvíľu nepostál bez práce, sa stal pomáhajúcim oteckom v domácnosti, starajúci sa o syna. Vďačím aj celej rodine, vďaka ktorej celú situáciu lepšie zvládame. Dokážu sa o Danielka celý deň postarať, aby sme si mohli oddýchnuť a zároveň posilňujú Danielkovu chtíč byť medzi ľuďmi.

Pozerám sa na úplne prvé zhotovené fotky Danečka a nemôžem uveriť, že bol taký maličký. Sledujem videá z neonatológie, ako sa snažia pozerať prvýkrát okolo seba v inkubátore a cítia, že má pri sebe konečne svoju mamu a otca. Ako dostal svoju prvú gumovú hračku, malého uškatca, aby sa necítil sám. Ako sa na každej fotke menil a rástol z neho nádherný chlapček. Síce nemôžem spomínať na míľniky, kedy sa prvýkrát pregúlil, kedy prvýkrát liezol po kolienkach, ale máme svoje vlastné míľniky, na ktoré stojí za to si zaspomínať. Prvé sanie z fľaštičky, ktorým prekvapil celé oddelenie a potešil celú našu rodinu. Trénoval každú chvíľu sací reflex s cumlíkom, akoby chcel dohnať ten prvý mesiac, kedy nemohol. Keď začal pozorne sledovať ponúkané hračky, alebo keď na nás špúlil pusinku a nevedomky sa pousmial. Dokonca aj to, keď sa uvoľnila jeho spasticita a pritúlil sa k mamičke so skrčenými uvoľnenými nôžkami. A mojím najobľúbenejším míľnikom v poslednej dobe je aj to, že konečne spinká až do rána v izbičke a dokonca už aj sám.

Uspávanie bolo s Danečkom ako na hojdačke. Bolo lepšie aj horšie obdobie, ale nakoniec aj my sme sa dočkali pokojného uspávania, hoci previazané epileptickými záchvatmi, ktoré často prechod k hlbokému spánku komplikovali. Rodič po čase vytesní tie zlé spomienky a zostávajú hlavne dobré. Rozhodne budem rada spomínať na to, ako som Danielovi čítala pred spaním rozprávky pri ktorých nádherne zaspal a také spomienky vytlačia z pamäte to, keď zaspával s plačom. Rovnako tak už pomaly vytesňujem z pamäte, aké ťažké bolo učiť Danielka jesť lyžičkou a radujem sa, ako veľmi sa za tie mesiace zlepšil. Začínal so zavedenou hadičkou do nosa, potom nás tešil pitím z fľaštičky a natrápili sme sa tromi mesiacmi prechodu na mixovanú zeleninu. Teraz nám robí radosť, pri každej kašičke na raňajky, pri poriadnom domácom obedovom mene a ovocnými desiatami. Čím lepšie vie jesť, tým viac nám toho doma nakecá. Vzdať sa papanie lyžičkou a vrátiť sa k hadičke do brucha, by bolo ako zahodiť všetku tú snahu a vziať Danielovi šancu hovoriť. To je to najcennejšie v Danielovom živote, čo by sme mu obyčajnou hadičkou zrazu upreli.

Je toho toľko, čo sa za ten rok udialo. Od veľkých udalostí, až po drobné strasti aj radosti. Spomínam si na Danečkovej nálady, kedy mi otecko z práce napísal správu "Ako sa má Daneček?" a zopakovala nahlas Danielkovi otázku. "Ako sa máš Danečku?" Odpovedal mi zamračeným výrazom a naťahovaním k plaču av tom momente som odoslala vyfotenú odpoveď späť. Alebo keď sa prebudil s dobrou náladou a rozprával mi svojim mrkaním čo všetko už vie povedať. Fascinoval ma tým svojim zaujatým výrazom, keď študoval moje pohyby pusou na našpúlení pusinky, alebo keď si prezeral práve chytenú vec v ľavej ruke.

Spomínam aj na množstvo chýb, ktoré som za ten rok urobila. Nikto nie je bezchybný a nie je rozhodne vôbec žiadnou pravdou, že by sme chyby nerobili. Môže sa to niekomu tak zdať, ale to len preto, že veľa chýb, ktoré mamičky so zdravými deťmi často robia, som nemala ani šancu urobiť. Zároveň som urobila vlastnú škálu chýb, ktoré nie sú vidieť tým, že ich mamičky so zdravými deťmi urobiť nemôžu.

Aj napriek všetkým tým chybám sme zvládli náš prvý rok, ako rodičia malého, nádherného chlapčeka, s modrými očami ako studničky, ktorými si získa úplne každého. Má v nich neuveriteľnú silu, ktorú dáva najavo každým pohľadom a aj bez slov nám tým hovorí: "Som tu len vďaka vám, MAMI a TATI".

"Aj keď sa s vami neviem smiať, som s vami najšťastnejší"
"Aj keď vás neviem sám objať, maznám sa s vami najradšej"
"Aj keď je to semnou niekedy ťažké, vy to semnou nevzdávate a dávate mi šancu lepšie žiť"

Prejsť na ďalší článok