NOVÝ ŽIVOT

07.11.2020

Moje tehotenstvo bolo bezproblémové aj keď považované už od začiatku za rizikové. Kontroly boli vždy v poriadku, alebo mi to bolo tak aspoň povedané. Jediné, čo považujem za miernu komplikáciu bola aktuálna situácia s Covid-19 a práve kvôli karanténe môjho lekára som neabsolvovala tak často prehliadky ako predtým. Ako prvorodička som tiež nevedela, ako by mali prehliadky vyzerať a čo všetko by mali lekári kontrolovať a na čo si prípadne dať pozor. Mala som termín pôrodu 8. júla a nástup na materskú dovolenku 27. mája. Pracovala som na home office, aby som si udržala pracovný kontakt a dokončila niektoré projekty. Deň nástupu na materskú som zaklapla svoj firemný notebook, a pretože mal náš budúci novopečený otecko narodeniny, tak ako každý rok, čo spolu žijeme, som začala chystať tak veľmi chcenú krtkovú tortu. Tešila som sa, že sa začnem pripravovať na bábätko a konečne si užívať tehotenstvo a slnečné dni, kým sa nám bábätko narodí. Druhý deň sme čakali návštevu, a tak som trávila deň upratovaním. To som ešte netušila, čo nás v ten deň čakalo. Asi okolo tretej hodiny sa manžel vrátil z práce a ja som odpočívala s mierne boľavým bruchom a chrbtom. Hovorila som si, že to možno budú poslíčkovia, ale bolo mi divné, že je bolesť stála, a tak som to pripísala akémusi fyzickému preťaženiu a únave. Lenže bolesť sa začala stupňovať, to už som rýchlo urgovala manžela, nech mi dopripraví napoly zbalenú tašku do pôrodnice. Medzitým som už dala vedieť kamarátom, že sa návšteva odkladá a že vyrážame do pôrodnice.

Asi pred 2 týždňami sme v rovnakej pôrodnici absolvovali predpôrodný kurz, a tak sme to brali aj ako taký tréning, ako rýchlo nám bude trvať cesta. Trvala asi 15 minút bez väčšieho ponáhľania, a tak sme aj v tento deň neváhali vyraziť po vlastnej osi, keď išlo iba o bolesti. Už tak som mala z nemocníc skúsenosti, že som vyzerala väčšinou ako hypochonder. Mali sme cestu naštudovanú a vedeli sme aj o novej obchádzke, ktorá ale bola veľmi rýchla a nekomplikovala dopravu. Tak to aj bolo a ľahkú obchádzku sme prešli bez problému a väčšieho zdržania. Lenže prišla iná komplikácia a ja som zacítila, ako keby mi praskla voda. Po chvíľke znova, ale s rozdielom, že to bol prúd krvi. To už manžel prišliapol plynový pedál viac k zemi a modlili sme sa, aby sme neprišli neskoro. Čo sme ale naozaj nečakali, že narazíme na kyvadlovú dopravu so semaformi, ktoré výrazne komplikovali dopravu už pred pol rokom na úplne rovnakom mieste. V tej chvíli som vytiahla telefón z kabelky a zavolali sme do konkrétnej pôrodnice, čo máme robiť a oznámili aktuálnu situáciu, dopravnú aj zdravotnú. Tí nám veľmi pokojne odpovedali, že máme teda doraziť, že počkajú pri vchode. Dobrá teda, hovorili sme si, že by sme sa tiež nemuseli so sanitkou nájsť a boli sme odhodlaní cestu po svojich dokončiť. V takých chvíľach človek nedokáže odhadnúť, čo je v danej chvíli najlepšie, a tak sme sa spoliehali na radu z pôrodnice, ktorá má o týchto situáciách väčší prehľad ako naše úplne prvé skúsenosti s tým, čo sa nám práve deje. Napokon sme prešli tých 5 metrov, kvôli ktorým čiastočne uzavreli cestu a išli ďalej. Už sme boli pod nemocnicou a ako naschvál bola rozkopaná a úplne uzavretá cesta vedúca priamo k bráne nemocnice. Rýchlo som navigovala manžela ešte inou cestou a upokojovala ho, aby sme si nespôsobili ešte dopravnú nehodu. Napokon sme dorazili pred vchod pôrodnice, kde na nás naozaj nikto nečakal. Vošli sme dovnútra a upratovačka, ktorá vytierala na nás pozerala vyjukane. Opýtala som sa ju, kde je pôrodnica a tá nám odpovedala, že je po schodoch hore o poschodie vyššie. Vyšla som ešte v tomto stave schodmi a len náhodou práve prechádzala sestra, ktorá nám otvorila dvere na oddelení. Pozerali sa na mňa s takým pokojom. Oznámila som im, že som v 34 týždni tehotenstva as miernym predklonom som si podopierala rukou brucho. Druhá sestra sa na mňa pozrela a vydesene povedala tej druhej: "Ale pani krváca naozaj veľa!" v Ten moment sa ešte len začalo všetko hýbať, a behom chvíle som ležala na pôrodnej sále s obrovskými stálymi bolesťami a modlila sa, nech už je všetko zamnou. Stále som si ešte myslela, že budem rodiť prirodzene. Zrazu sa ma sestra pýtala, či som už bola pod narkózou av tej chvíli mi ešte len došlo, že sa chystajú ma uspať na cisársky rez. Asi sa mi trochu uľavilo. Anestéziu ako takú som mala za sebou už 3x.

Prebudila som sa po tom všetkom na pokoji a s ťažou videla na svojho manžela. Podala som mu ruku, aby vedel, že ho vnímam. Viac si ale už z toho dňa nepamätám. Čo sa teda stalo? Prečo sa to stalo? Ako je to možné, že sa to nedalo predvídať? Odpoveď som dostala iba na prvú otázku - abrupcia placenty. Prečo sa to stalo nikto nevie a stále neviem, či sa to vôbec dá predvídať. Nasledovalo zotavovanie po cisárskom reze a manžel mi vysvetlil informácie o našom malom Danielkovi. Narodil sa bez známok života s APGAR score 0-1-1 o 16:44 a vážil 1800g. Pretože mám v pamäti, že sme dorazili do pôrodnice okolo 16 hodiny, nezdal sa mi čas pôrodu a mám bohužiaľ dojem, že aj keď sme ich o príchode informovali dopredu, neboli na nás vôbec pripravení, a ešte mi počas hospitalizácie dávali dostatočne najavo, že sme prišli neskoro. Daniel dostal dávku adrenalínu, aby sa mohol vrátiť späť do života a podarilo sa. Potom nám ho previezli do Prahy na RES oddelení do Podolia. Bol zachránený život a my netušili, aký ten život vlastne mať bude. A vlastne nikto nevedel, alebo sa nám to neodvážil povedať, v strachu "a čo keď nie". Novopečený otec vzal so sebou babičky a spoločne išli do Prahy sa na nášho syna pozrieť. Ani otec totiž nášho Danielka nevidel. Bohužiaľ bol zákaz návštev, a tak sa mohol pozrieť iba otecko a na konci návštevy nášho syna vyfotografovať. Moja mamička mi potom rozprávala, že keď sa manžel vrátil z oddelenia, bol celý rozžiarený a hovorí "Ten je celé Vendulka". Potom sa vybrali za mnou, ale práve kvôli rovnakému zákazu návštev mohol iba manžel as oboma Danečkovými babičkami sme si zavolali cez videohovor. Keď som videla svoje malé bábätko na fotke, hrozne ma to rozplakalo. Bol tak krásny a pritom smutný pohľad na všetky tie hadičky okolo a bledú pleť. Veľa informácií sme zatiaľ nemali, ale keď som počula od manžela, že si prekonal tú najťažšiu formu hypoxie, zrazu ma zabolelo pri srdci a vyhŕkla som zo seba vodopád sĺz.

Ohľadom dojčenia som nedostala snáď žiadne informácie. Iba manžel mi povedal z Pražskej nemocnice, že zrejme vôbec dojčiť nebudem. Daniel nemal sací reflex. Potrebovala som ale aspoň trochu informácií o odsávaní. Bohužiaľ to dopadlo tak, že mi sestra podala návod od mojej vlastnej odsávačky, a pretože jej končí už smena, tak si to mám prečítať a skúšať. Nedostala som informácie ani ako môžem uchovávať odsaté mlieko, ktoré by predsa mohol Daneček dostávať. Hoci som sa každú chvíľu pýtala na nejaké informácie, všetko nakoniec dopadlo tak, že som odsaté mlieko vylievala a nemala možnosť ani odsávačku sterilizovať, nieto ešte mlieko uchovávať. Bolo to frustrujúce. Po 5 dňoch ma konečne pustili a ja som sa mohla vydať s manželom do Prahy sa prvýkrát pozrieť na naše krásne bábätko v inkubátore. Nebudem klamať, slzy som v očiach síce nemala aj keď by sa to v takej situácii asi očakávalo. Bolo ťažké v bolestiach dôjsť až k inkubátoru, vidieť všetky tie prístroje a vstrebať množstvo zlých informácií. Vlastne v tej chvíli zas také zlé neboli a stále nám bolo povedané, že sa nevie, čo bude ďalej, ako sa bude ďalej vyvíjať, že v tejto chvíli sa veľmi dobre zlepšuje a nám to dávalo nádej, že bude predsa všetko v poriadku. Nedochádzalo nám, čo všetko by to mohlo znamenať, jednoducho sme verili, že to teraz zvládne a bude to dobré. Prvýkrát som tak mohla si siahnuť na malú ručičku môjho malého bábätka cez okienko v inkubátore.

Druhý deň od mojej prvej návštevy sme zavolali na nové informácie o Danečkovi a sestra nám oznámila, že bol náš syn vybraný ako najšikovnejšie bábätko a preložili ho na JIS. To nám urobilo veľkú radosť. Ďalší deň, len čo sme prišli za Danečkom k inkubátoru, nám sestra ponúkla klokánkovanie. Prvýkrát som tak mala v náručí svoje bábätko a presne v tej chvíli som plakala ako korytnačka.

týždeň na to už bol Daneček preložený na lôžkové oddelenie, kde som mohla byť hospitalizovaná s ním. Ihneď som nastúpila do nemocnice v Podolí a učila sa oň postarať. Dostával utlmovacie lieky, tak okrem prebaľovania vlastne celý čas spal. Zákaz návštev stále trval po celé 3 týždne mojej hospitalizácie a mamičky medzi sebou sa navzájom štítili sa len pozrieť, nieto ešte zoznamovať. Snáď len vďaka sestričkám a Centru Prevádzania som sa tam psychicky nejako zvládala udržať. Daniel stále nemal sací reflex a dostával moje odsaté mlieko cez sondu do žalúdka. Mával také zvláštne cuky hlavičkou a ručičkami, ktoré vyzeralo niekedy dosť desivo. Cvičili sme Vojtovu metódu, a keď už sme tam strávili 2 týždne rozhodla doktorka, že ma naučí sondu vymieňať aby sme mohli ísť domov a neboli v nemocnici len kvôli kŕmeniu. Hneď na druhý deň, čo som sa učila sondovať, som mala zrazu dojem, že Daneček začína sať, a tak sme spoločne so sestrou vyskúšali dať mliečko cez cumlík. Vypil nám dokonca 10ml potom 20ml a na druhý deň už s prehľadom vypil celú svoju dávku 50ml. Bol to neuveriteľný pokrok a pre nás veľmi dôležitý míľnik v živote.

Konečne po 3 týždňoch v Podolí si nás otecko mohol odviezť domov a prvý mesiac života nášho chrobáčika sme oslávili prvou prechádzkou v kočíku.

Prejsť na ďalší článok